Život na brehu

Mokrade – úvod

 

Kľúčové pojmy: mokraď, erózia pôdy, biodiverzita, rašeliniská, prameniská,

rašelina, lužné lesy, brehové rastlinstvo, vyššie rastliny, výtrusné a semenné rastliny,kormus, cievne zväzky, biomasa, , gaméta, machorasty, pečeňovky, plavúňorasty, prasličkorasty a sladičorasty

 

Okolie stojatých a tečúcich vôd je charakteristické vysokou hladinou podzemnej vody, ktorá na mnohých miestach môže presakovať napovrch. Niektoré

tieto oblasti sú periodicky zaplavované alebo ich dlhodobo pokrýva plytká hladina

vody. Sú to mokrade. Tvoria prechod medzi vodnými a suchozemskými

ekosystémami.  Je pre ne typický nadbytok vody, čo vytvára špecifické životné

podmienky pre mnohé organizmy. Mokrade plnia v krajine dôležité funkcie, čím

prispievajú k udržiavaniu ekologickej rovnováhy:

1. sú schopné zachytávať a postupne uvoľňovať množstvo vody, tým chránia

krajinu pred záplavami;

2. ich vegetácia spevňuje brehy vodných nádrží a tokov, zabraňuje erózii brehov;

3. rastliny v mokradiach využívajú nahromadené živiny a prečisťujú vodu;

4. majú vysoký podiel na tvorbe biomasy;

5. rozmanitosť typov mokradí poskytuje vhodné životné podmienky pre množstvo

druhov organizmov, podporuje udržanie biodiverzity (druhovej pestrosti).

Snahy o odvodňovanie mokradí (napríklad na poľnohospodárske účely), ako aj

stavby priehrad a umelých korýt vodných tokov, zasiahli negatívne do ich

prirodzených funkcií. Spôsobili zánik prirodzeného prostredia mnohých organizmov.

Pokles podzemnej vody vyvolal následne nutnosť zavlažovania. Neschopnosť krajiny vyrovnať sa s nadbytočnou vodou sa stala jednou z príčin opakujúcich sa povodní.

Mokrade môžu mať rôznorodú podobu. V závislosti od miesta, spôsobu vzniku

a zásobovania vodou rozlišujeme napríklad vlhké lúky, močiare, prameniská.

V nížinách, v pravidelne zaplavovaných povodiach riek sa rozprestierajú lužné lesy

s bohatou vegetáciou, pripomínajúcou tropické dažďové pralesy. Špecifické

postavenie majú rašeliniská, územia s premočenou pôdou a nedostatkom vzduchu.

V nich prebieha pomalý rozklad organických zvyškov, čoho výsledkom je rašelina.

Rašeliniská vo vyšších polohách - vrchoviská zásobuje zrážková voda. Sú

chudobné na živiny. V nížinách je zdrojom slatiny spodná voda s vysokým

obsahom minerálnych látok.

 

Rastliny pri vode

 

Pre mokrade sú typické rastliny, ktoré sa v priebehu evolúcie prispôsobili

podmienkam premočenej a zaplavovanej pôdy. Nájdeme medzi nimi machy a

paprade, husté porasty tráv alebo trsti, pestro kvitnúce pobrežné byliny, ako aj

mnohé druhy stromov a krov. Osobitný význam pre stabilitu vodných nádrží

a tečúcich vôd má brehové rastlinstvo, ktoré svojimi koreňmi spevňuje brehy a tým

zabraňuje ich erózii.

Telo spomínaných skupín rastlín – kormus, je diferencované na

vegetatívne a reprodukčné orgány. Majú špecializované pletivá a vyvinuté cievne

zväzky. Tieto znaky ich zaraďujú medzi vyššie rastliny (Cormobionta).

Vegetatívne orgány (koreň, stonka a list) plnia základné životné funkcie dôležité pre individuálny život rastliny (príjem živín, fotosyntéza, dýchanie, hospodárenie

s vodou). Reprodukčné orgány (výtrusnice a kvety) zabezpečujú rozmnožovanie

rastlín a tým aj zachovanie druhu.

Stavbou a funkciou rastlinných orgánov sa budeme podrobnejšie zaoberať

neskôr.

Výnimkou sú machorasty, ktorých telo tvorí diferencovaná stielka bez

pravých pletív. Predstavujú prechod medzi stielkatými riasami (Thallobionta)

a vyššími rastlinami. Podľa spôsobu rozmnožovania rozdeľujeme vyššie rastliny na

výtrusné a semenné.

 

3.1 Výtrusné rastliny (Sporophyta)

 

Na rašeliniskách a mokrých lúkach tvorí husté porasty rašelinník močiarny,

rastie tu aj praslička močiarna. Na skalnatých brehoch horských potokov nájdeme

nenápadné pečeňovky, slezinníky a pri vode mohutné trsy perovníka pštrosieho.

Tieto na prvý pohľad odlišné rastliny majú mnohé spoločné znaky.

Najdôležitejším je spôsob rozmnožovania prostredníctvom výtrusov. Patria medzi

výtrusné rastliny (Sporophyta).

V ich životnom cykle sa striedajú dve životné štádiá. Ide o rodozmenu,

striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie. Nepohlavná generácia – sporofyt

vytvára charakteristické rozmnožovacie orgány – výtrusnice, v ktorých sa tvoria

mikroskopické výtrusy. Výtrus v zemi vyklíči a vyrastie z neho pohlavná generácia

– gametofyt. U machorastov je to najskôr mikroskopický vláknitý prvoklík z ktorého

vyrastie mladá rastlina. Ostatné výtrusné rastliny tvoria drobný lupeňovitý útvar –

prvorast. Gametofyt vytvára samčie a samičie pohlavné orgány, v ktorých sa tvoria

samčie (spermatozoidy) a samičie (vajcové) pohlavné bunky - gaméty.

Podmienkou pre splynutie pohlavných buniek je dostatok vody, prostredníctvom

ktorej sa spermatozoid dostane k vajcovej bunke. Z nej po oplodnení vyrastie

znovu sporofyt a cyklus sa uzavrie.

K výtrusným rastlinám patria machorasty, plavúňorasty, prasličkorasty

a sladičorasty.

 

3.1.1 Machorasty (Bryophyta)

 

Machorasty patria k najstarším suchozemským rastlinám. V ich živote je

dominantné štádium gametofytu. Telo tvorí jednoduchá lupeňovitá (pečeňovky)

alebo pletivová (machy) stielka. Sú drobné, ale veľmi odolné. Vytvárajú husté,

kobercovité porasty väčšinou vo vlhkom prostredí. Keďže pokrývajú a prerastajú

povrch pôdy, zabraňujú jej odplavovaniu. Ich bunky dokážu podobne ako špongia

nasávať vodu. Vďaka tejto schopnosti majú veľký význam pri zadržiavaní vody

v ekosystéme a ovplyvňujú vlhkosť pôdy a vzduchu.

Machorasty sú rastliny úzko späté s vodou, ale dokázali sa prispôsobiť aj obdobiam

sucha. Po vyčerpaní vlastných zásob vody v bunkách, prechádzajú do stavu

vegetačného pokoja. Postupne schnú a zdanlivo odumrú. Keď sa však objaví voda,

znovu sa rozzelenajú.

Najvýznamnejšou triedou machorastov sú machy (Muscopsida). Ich telo

(gametofyt) tvorí diferencovaná stielka s pakorienkami, ktoré slúžia na

prichytávanie sa o podklad. Vodu a živiny prijímajú celým povrchom tela. Nemajú

ešte vyvinuté vodivé pletivá, túto funkciu plnia predĺžené bunky pabyľky. Palístky

obsahujú vo svojich bunkách chlorofyl a zabezpečujú fotosyntézu. V čase

rozmnožovania na vrchole pabyľky vyrastie z oplodnenej vajcovej bunky stopka

s výtrusnicou. Je to sporofyt vyživovaný gametofytom.

Pri potokoch je najbežnejším druhom machu merík vlnkatý (Mnium

undulatum). Je to ozdobný stromčekovitý mach, ktorý tvorí voľné vankúšiky. Listy sú

dlhé, jazykovité, charakteristicky vlnkaté.

Rašelinník močiarny (Sphagnum palustre), je dôležitou rastlinou vrchovísk. Jeho

spodná časť odumiera a mení sa na rašelinu. Vrchná časť postupne dorastá.

Rašelina obsahuje viac ako 50% organických látok. Používa sa ako palivo aj ako

prostriedok na zvýšenie úrodnosti pôdy. Rašelinové bahno je vhodné pri liečbe

kĺbových ochorení. Pestovatelia rastlín využívajú pri ich transporte vysokú schopnosť

rašelinníka nasávať vodu. Obaľujú ním ich korene.

Medzi známe druhy machov patrí aj náš najvyšší mach, ploník borievkový

(Polytrichum juniperinum) a bielomach sivý (Leucobryum glaucum), ktorý vytvára na zemi v ihličnatých lesoch charakteristické bochníkovité sivozelené vankúšiky.

Jednoduchšiu stavbu tela ako machy majú zástupcovia triedy pečeňovky

(Hepaticopsida). Ich telo tvorí jednoduchá lupeňovitá stielka s príchytnými vláknami,

ktorá husto obrastá skaly vo vode alebo pri vode. Najbežnejším zástupcom je

porastnica mnohotvará (Marchantia polymorpha). Rozmnožuje sa prevažne

vegetatívne. V čase pohlavného rozmnožovania vytvára diskovité útvary na

stopkách, ktoré nesú samčie alebo samičie pohlavné orgány. Keďže samčie

a samičie orgány sú na rôznych stielkach, ide o dvojdomé rastliny.

  

3.1.2 Plavúňorasty (Lycopodiophyta), prasličkorasty (Equisetophyta) a

sladičorasty (Polypodiophyta)

 

Zástupcovia oddelení plavúňorasty, prasličkorasty a sladičorasty patria

k výtrusným rastlinám, ktoré už majú vyvinuté cievne zväzky a ich telo – kormus je

rozlíšené na pravé orgány. Dnešné bylinné typy sú potomkovia prvohorných

stromovitých druhov.

Medzi fosílne stromovité druhy plavúňorastov patria Sigillaria a Lepidodendron,

ktoré rástli v období karbónu a permu. Mali mohutné, vysoké kmene a spolu s inými druhmi prispeli k tvorbe uhoľných slojov. Stromovitého vzrastu boli aj fosílne prasličkorasty rodu Calamites a Psaronius – fosílne papraďorasty.

Cievnaté výtrusné rastliny sa navzájom líšia celkovou organizáciou

tela, rozkonárením stonky, veľkosťou a tvarom listov a usporiadaním výtrusníc:

 

zástupcovia

 

plavúň obyčajný, plavúnka brvitá,

praslička močiarna, praslička lesná, praslička roľná

sladič obyčajný, papraď samčia, slezinník červený, perovník pštrosí

 

Dnešné bylinné plavúne - plavúň obyčajný (Lycopodium clavatum) a

plavúnka brvitá (Selaginella selaginoides) rastú vo vyšších polohách a spolu

s machmi vytvárajú kobercovité porasty. Sú zákonom chránené.

Najbežnejšou prasličkou je nenáročná praslička roľná (Equisetum

arvense). Na jar z jej podzemku vyrastá hnedá plodná byľ. Na vrchole stonky sú

nosiče výtrusníc usporiadané do klasu. Keď výtrusy vypadajú, jarná byľ odumiera

a vyrastá zelená letná neplodná byľ. Jej úlohou je počas leta vytvoriť dostatok

zásobných látok, ktoré ukladá do podzemku.

Vlhké prostredie vyhovuje prasličke lesnej (Equisetum sylvaticum), ktorú

nájdeme hlavne v lužných lesoch a prasličke močiarnej (Equisetum palustre),

hojne rastúcej v močiaroch a rašeliniskách. Tvoria iba jeden typ byle, ktorá je

spočiatku bledá, nerozkonárená a na vrchu vytvára klas výtrusníc. Neskôr zozelenie

a rozkonáruje sa početnými praslenovitými konárikmi. Prasličky sa využívajú ako

liečivé rastliny.

Najrozmanitejšie druhy patria do oddelenia sladičorastov. Väčšina z nich

má veľké, perovito zložené, na okrajoch zúbkaté listy. Vyrastajú na krátkych

stopkách priamo z podzemku. Najskôr sú špirálovite zvinuté a postupne sa rozvíjajú

a vyrovnávajú. Často sú chránené množstvom chĺpkov. K takým patrí aj lesná

papraď samčia (Dryopteris filix – mas) alebo perovník pštrosí (Matteuccia

struthiopteris), ktorý rastie v trsoch pri potokoch. Nad nimi, vo vlhkých puklinách

skalných stien sa darí oveľa menšiemu slezinníku červenému (Asplenium

trichomanes). V lesoch na skalných bralách rastie sladič obyčajný (Polypodium

vulgare). Jeho sladký podzemok obsahuje viaceré účinné látky a využíva sa na

výrobu liečiv.

Veľa druhov sladičorastov, vrátane stromovitých foriem ako napríklad Alsophila,

rastie v tropických a subtropických oblastiach.

 

Zhrnutie:

 

Mokrade tvoria prechod medzi vodnými a suchozemskými ekosystémami. Plnia

dôležité ekologické funkcie a vytvárajú špecifické životné podmienky. Prispôsobili sa im mnohé výtrusné aj semenné rastliny. Patria medzi vyššie rastliny s diferencovanými orgánmi a vyvinutými cievnymi zväzkami.

K výtrusným rastlinám patria machorasty, plavúňorasty, prasličkorasty

a sladičorasty. V ich živote sa strieda pohlavná generácia - gametofyt a nepohlavná generácia – sporofyt. Machorasty majú jednoduchú stavbu tela, prevláda u nich gametofyt nad sporofytom. U ostatných dominuje sporofyt s diferencovanými orgánmi. Sporofyt vytvára výtrusy, gametofyt pohlavné bunky.

 

3.2 Semenné rastliny

 

Kľúčové pojmy: mäkké luhy, tvrdé luhy, semenné rastliny, mechanické pletivá,

cievne zväzky, tyčinky, piestik, peľ, vajíčka, nahosemenné rastliny, borovicorasty,

samčie a samičie šištičky, nahé vajíčka, semenné šupiny, opelenie, oplodnenie,

semeno, plod, ihličnany.

 

Semenným rastlinám, aj keď potrebujú vodu tak ako všetky organizmy,

vodou presýtená, bahnitá pôda neprospieva. Niektoré z nich sa však dokázali

adaptovať aj na takéto podmienky.

Brehy potokov a riek lemujú najmä vŕby, jelše, jasene a topole. Vo vyšších polohách,

okolo horských bystrín nájdeme aj smreky. Z bylín sú to ostrice, pálka, trsť, kosatec,

deväťsil alebo záružlie.

Dreviny a kvitnúce byliny sú typické suchozemské rastliny. Ich stavba tela,

jednotlivé orgány ako aj základné životné procesy sa vyvíjali v súlade so životnými

podmienkami na súši. Majú dobre vyvinutú koreňovú sústavu, ktorá ich upevňuje

v pôde, čerpá z nej vodu a minerálne látky. Vyvinuli sa im mechanické pletivá, ktoré

spevňujú ich telo. Transport vody a živín zabezpečujú cievne zväzky. Proces

rozmnožovania je viazaný na reprodukčné orgány – kvety. Na rozdiel od výtrusných

rastlín, oplodnenie u semenných rastlín nie je viazané na prítomnosť vody. Splynutiu

pohlavných buniek predchádza opelenie, ktoré zabezpečuje najčastejšie vietor alebo

hmyz. Semeno a plod dozrievajú na materskej rastline.

 

3.2.1 Borovicorasty (Pinophyta)

 

Rastliny, ktoré nemajú semená uložené v plode, ale na vrchnej strane

semennej šupiny, sú nahosemenné rastliny. Patria k nim hlavne ihličnaté dreviny z

oddelenia borovicorasty (Pinophyta).

Ich kvety sú šištice. Samčie šištice produkujú peľové zrnká a po ich

dozretí odumierajú a opadávajú. Základ samičej šištice tvorí vreteno, na ktorom sú

špirálovite usporiadané podporné listene a v ich pazuchách semenné šupiny. Na

nich sú uložené dve nahé vajíčka, ktoré ukrývajú vajcové bunky. Peľ sa pomocou

vetra dostáva na vajíčko samičej šištice. Borovicorasty sú vetroopelivé rastliny. Po

opelení a oplodnení sa vajíčka menia na semená a zo šištičky sa stáva drevnatá

šiška. V semene je uložený zárodok novej rastliny.

Medzi ihličnaté dreviny, ktoré rastú pri brehoch potokov a v zamokrených

smrečinách horských a podhorských oblastí sú smreky. Smrek obyčajný (Picea

abies) má červenohnedú šupinovitú kôru. Konáriky dookola obrastajú štvorhranné a

pichľavé ihlice. Šišky visia smerom nadol a po dozretí opadávajú vcelku. Ich semená

sú častou potravou vtákov a drobných stavovcov. Drevo je mäkké, vhodné ako

stavebný materiál, na výrobu nábytku alebo hudobných nástrojov. Smreky rastúce

v mokrej pôde majú ťažšie životné podmienky, preto sú oveľa menšie ako rovnako

staré jedince na suchších stanovištiach.

Život v mokrých pôdach znáša spomedzi ihličnanov najlepšie tisovec dvojradový

(Taxodium distichum). Prispôsobil sa vytvorením dýchacích koreňov, ktoré

vyčnievajú zo zeme a privádzajú ku koreňom kyslík. Jeho drevo je odolné voči

vlhkosti a hnilobe. Jemné a mäkké ihličie je na konárikoch perovito usporiadan., Na

jeseň sa sfarbuje podobne ako listy listnatých stromov a opadáva. Pochádza z

juhovýchodnej Ameriky a u nás sa vysádza ako parkový strom na vlhkých miestach.

Väčšine druhov borovicorastov sa na mokrej a podmáčanej pôde nedarí.

Súvislé porasty tvoria ihličnaté lesy v chladnejších oblastiach a vo vyšších

nadmorských výškach. Mnohé druhy ihličnanov sú súčasťou mestskej zelene a

vysádzajú sa ako parkové dreviny.

Ďalším druhom borovicorastov sa budeme viac venovať v kapitolách

Vysokohorské spoločenstvá a Rastliny parkov a záhrad.

 

3.2.2 Magnóliorasty (Magnoliophyta)

 

Kľúčové pojmy: mäkké luhy, tvrdé luhy, tyčinky, piestik, semenník, kvetný obal,

peľ, vajíčka, krytosemenné rastliny, magnóliorasty, kvety a súkvetia, jahňady, úbor,

strapec, semená, plod, jednoklíčnolistové rastliny, dvojklíčnolistové rastliny,

jednodomé a dvojdomé rastliny, iskerníkovité, astrovité, lipnicovité, kosatcovité.

 

Do oddelenia magnóliorasty patria najrozmanitejšie, najpočetnejšie

a najvyspelejšie druhy vyšších rastlín. Nájdeme medzi nimi byliny aj dreviny. Ich

spoločným znakom je stavba kvetu. Napriek obrovskej rozmanitosti veľkostí, tvarov

a farieb, majú všetky kvety rovnaký princíp stavby. Z kvetného lôžka vyrastajú

samčie pohlavné orgány – tyčinky, ktoré produkujú peľ a samičie – piestiky, ktoré

vo svojich semenníkoch ukrývajú vajíčka. Ochranné obaly tvoria spravidla zelené

kališné lístky a pestro sfarbené korunné lupienky. Tvar a sfarbenie kvetov sa vyvíjali

vo vzťahu k opeľovačom. Vetroopelivé rastliny majú nevýrazné kvety s redukovanými

kvetnými obalmi. Počas vývoja sa u niektorých skupín rastlín vyvinuli jednopohlavné

kvety.

Po opelení a oplodnení sa vajíčko postupne mení na semeno ukryté

v plode. Plod vzniká spravidla premenou semenníka. Podľa tohto spoločného znaku

označujeme magnóliorasty ako krytosemenné rastliny.

Magnóliorasty sa vyvíjali ako dve samostatné triedy - jednoklíčnolistové

rastliny (Liliopsida) a dvojklíčnolistové rastliny (Magnoliopsida).

 

Dvojklíčnolistové rastliny (Magnoliopsida).

 

Fylogeneticky staršie druhy magnóliorastov boli dreviny, byliny sa objavili

neskôr. Listnaté dreviny – stromy a kry majú takmer vo všetkých suchozemských

ekosystémoch dôležité postavenie. Ich ploché listy zachytávajú svojim zeleným

farbivom množstvo slnečnej energie a prostredníctvom fotosyntézy sa významne

podieľajú na produkcii biomasy. Zároveň odčerpávajú z ovzdušia oxid uhličitý a

uvoľňujú kyslík.

Pri vodných tokoch je najbežnejším druhom jelša lepkavá (Alnus glutinosa),

ktorá v nížinách často vytvára popri tokoch riek súvislejšie porasty - jelšiny. Je to

vysoký strom s vajcovitou korunou. Má charakteristické lepkavé listy oválneho tvaru,

na okraji pilkovité,. Kvitne ešte pred olistením. Drobné kvety sú usporiadané do

previsnutého súkvetia – jahňady. Na jednom strome sú samčie aj samičie jahňady,

jelša je teda jednodomá rastlina. Po oplodnení vznikne z každého kvetu plod –

nažka. Suché nažky zostávajú rovnako ako kvety usporiadané v jahňadách a

pripomínajú drobné šišky. Jelša patrí do čeľade brezovité.

Na miestach s pravidelnými, dlho trvajúcimi záplavami a s vysokou hladinou

spodnej vody rastú dreviny s mäkkým drevom. Vŕba biela a topoľ čierny sú typické

dreviny mäkkého lužného lesa.

 

Dreviny mäkkého lužného lesa:

vŕba biela (Salix alba)

čeľaď: vŕbovité príbuzné druhy: v.rakytová, v.košikárska

topoľ čierny (Populus nigra)

čeľaď: vŕbovité príbuzné druhy: t.biely, t.osikový

 

Kvety vŕby aj topoľa sú drobné, zoskupené v jahňadách. Samčie jahňady sú

na jednom strome, samičie na druhom. Sú to dvojdomé rastliny. Po oplodnení sa

vyvíjajú drobné suché plody, tobolky.

Semená v tobolkách vŕb a topoľov majú drobné biele chĺpky pripomínajúce vatu. Po

dozretí sa uvoľňujú a lietajú v ovzduší. Zachytávajú pritom peľové zrná tráv, ktoré

v tom istom období (máj – jún) kvitnú. Peľ tráv nie je tak dobre viditeľný ako

poletujúca vata topoľov, preto mnohí alergici považujú za hlavnú príčinu svojich

problémov práve tieto dreviny.

Ďalej od vody, na miestach s menším dosahom záplav, sa vyskytujú

pomalšie rastúce dreviny. Rastú tu napríklad jasene, bresty a duby, ktoré majú tvrdé

drevo. Tvoria tvrdý lužný les.

 

 

Dreviny tvrdého lužného lesa:

názov / charakteristika silueta dreviny listy kvety / plody

jaseň štíhly (Fraxinus excelsior)

čeľaď: olivovité  príbuzné druhy: j.mannový, j.úzkolistý

brest väzový (Ulmus laevis)

čeľaď: brestovité príbuzné druhy: b.horský, b.hrabolistý

dub letný (Quercus robur)

čeľaď: bukovité príbuzné druhy: d.močiarny, d.zimný,d.cerový

 

Jaseň a brest môžu tvoriť na jednom strome súkvetia s drobnými

obojpohlavnými kvetmi aj s kvetmi oddeleného pohlavia. Po oplodnení vznikajú

okrídlené nažky, ktoré vietor odnáša od rodičovského stromu. Nažky dubov –

žalude, sú mohutnejšie majú zvyčajne dlhé stopky a charakteristické čiašky,

pripomínajúce baretku.

Kvety drevín sú väčšinou nenápadné a zanikajú v korunách medzi listami.

Oveľa pestrejšie a výraznejšie kvitnú byliny, ktoré dopĺňajú bohatú flóru brehov

a mokradí.

Skoro na jar začína kvitnúť pri potokoch, na mokrých lúkach a v močiaroch

záružlie močiarne (Caltha palustris). Rastie v bohatých trsoch a dorastá až do

výšky 50 cm. Má dvojaké listy. Väčšie, prízemné, sú na dlhých stopkách a majú

srdcovitý tvar. V hornej časti byle, pod kvetmi vyrastajú menšie listy na krátkych

stopkách alebo bez nich. Sú sýtozelenej farby s výraznou žilnatinou. Pomerne veľké

kvety záružlia majú lesklú zlatožltú farbu. Pozostávajú z 5 alebo viacerých okvetných

lístkov a veľkého počtu tyčiniek a piestikov. Po odkvitnutí sa tvoria pukavé plody –

mechúriky, usporiadané do plodstva. Podobnú stavbu kvetu a plodu majú aj ďalšie

druhy z čeľade iskerníkovité (Ranunculaceae). Patria k nim viaceré bežné druhy

bylín - iskerníky, veternica hájna, blyskáč jarný, pečeňovník trojlaločný, ako aj

početné chránené rastliny, napríklad poniklece, prilbice a hlaváčik jarný. Väčšina

zástupcov iskerníkovitých obsahuje vo svojich pletivách jedovaté alkaloidy. Pôsobia

ako preháňadlo a močopudne. Ich vlastnosti sa využívajú vo fytoterapii (liečba

rastlinami).

Stavba kvetu mnohých druhov z čeľade iskerníkovité (blyskáč, záružlie), svedčí

o tom, že patria medzi fylogeneticky staré skupiny rastlín. Počet jednotlivých častí

ich kvetu je neustálený. Z predĺženého kvetného lôžka vyrastá v závitnici veľa

tyčiniek a piestikov. V semenníku je veľa vajíčok a vzniká veľa semien. Kvety sú

prevažne pravidelné, jednotlivé, netvoria súkvetia.

Deväťsil lekársky (Petasites hybridus) vytvára v lete svojimi veľkými listami

(v priemere až 60 cm) nepriechodné húštiny okolo potokov a riek. Listy majú

srdcovitý tvar s hlbokým zárezom a výraznou žilnatinou. Na rube sú sivasté. Drobné

bledoružové kvety sú jednopohlavné, usporiadané do zložených súkvetí. Tvoria ich

úbory združené do mohutných samčích strapcov na jednej a samičích strapcov na

druhej rastline. Je to dvojdomá rastlina. Po oplodnení sa na samičej rastline tvoria

drobné plody – nažky s bielym chocholom. Pomocou neho sa nažky rozširujú vetrom

ďalej od materskej rastliny.

Deväťsil patrí do čeľade astrovité (Asteraceae), ktorej charakteristickým

znakom je súkvetie úbor. Úbor vzniká diskovitým rozšírením kvetného lôžka,

z ktorého vyrastá viac drobných kvetov bez stopky. Sú usporiadané husto vedľa seba

a tvoria tak dojem jediného kvetu. Plodom sú najčastejšie nažky s lietacím

zariadením. Čeľaď astrovité je úspešnou skupinou rastlín, do ktorej patrí množstvo

bežných druhov ako margaréta biela, sedmokráska obyčajná alebo bodliaky. Je

medzi nimi veľa liečivých rastlín, napríklad nechtík lekársky, púpava lekárska,

rumanček kamilkový a rebríček obyčajný. Patria sem hospodársky významné

druhy - slnečnica ročná, šalát siaty, ako aj okrasné rastliny – aksamietnice alebo

chryzantémy. Viaceré astrovité, napríklad astra alpínska a plesnivec alpínsky sú

u nás zákonom chránené.

Čeľaď astrovité má znaky fylogeneticky mladších rastlín. Kvety sú drobné, pravidelné

alebo súmerné. Tvoria zložené súkvetia. Kvetné časti sú usporiadané v kruhu, sú

súmerné. V semenníku je len jedno semeno. Zmenšovanie kvetov a ich združovanie

do súkvetí znamenalo viac vytvorených semien na rastline a väčšie možnosti

rozširovania druhu.

V rašeliniskách a na vlhkých lúkach, chudobných na dusík rastie vzácna a

chránená mäsožravá bylina rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia). Vyživuje sa

autotrofne tak ako iné rastliny a nedostatok dusíka v pôde si dopĺňa heterotrofne. Na

okraji jej okrúhlych listov vyčnievajú červené žliazky, cez ktoré vylučuje lepkavý sliz

s obsahom enzýmov. Pomocou nich rozkladá hmyz prilepený na liste a vstrebáva

chýbajúce živiny.

Podobne ako rosička sa živia viaceré mäsožravé rastliny. Na chytanie

koristi, väčšinou drobného hmyzu sa im vyvinuli rôzne lapacie mechanizmy. Vodná

rastlina bublinatka obyčajná (Utricularia vulgaris) chytá drobné vodné živočíchy do

množstva drobných mechúrikov. Mucholapke obyčajnej (Dionaea muscipula) sa

listy premenili na sklápacie pasce a známe saracénie (Sarracenia) lovia do krčiažkov

naplnených jedovatou tekutinou.

Rastliny z čeľade iskerníkovité, astrovité, ale aj vŕbovité, brezovité, či

bukovité majú viaceré spoločné znaky. Pri klíčení tvoria dva klíčne listy. Ich koreňová

sústava pozostáva z hlavného koreňa, ktorý sa rozvetvuje (alorízia). Cievne zväzky

v stonke sú usporiadané do kruhu. Listová žilnatina vytvára sieť a jednotlivé kvetné

časti pozostávajú zo štyroch, piatich alebo viacerých zložiek. Tieto znaky sú

charakteristické pre dvojklíčnolistové rastliny (Magnoliopsida).

Rastliny, ktoré klíčia jedným klíčnym listom patria do triedy

jednoklíčnolistových (Liliopsida). Ich koreňovú sústavu tvorí zväzok rovnocenných

koreňov (homorízia). Cievne zväzky v stonke sú roztrúsené, listová žilnatina je

rovnobežná a počet kvetných častí sa ustálil na počte 3.

 

Jednoklíčnolistové rastliny (Liliopsida).

 

Do tejto skupiny krytosemenných rastlín patria všetky druhy tráv,

hospodársky významné obilniny, cibuľová zelenina, dekoratívne, na jar kvitnúce

pestované cibuľoviny (tulipány, narcisy a hyacinty), ale aj vzácne kosatce, orchidey,

zástupcovia drevín - palmy a ďalšie rastliny.

S mnohými z nich sa podobne ako aj s ďalšími zástupcami dvojklíčnolistových

rastlín zoznámite v kapitole Život s človekom.

Na brehoch stojatých a tečúcich vôd rastie trsť obyčajná (Phragmites

australis). Je to rastlina trávovitého vzhľadu, ktorá dorastá do výšky 2 – 3 m, no

môže byť vysoká aj 4 metre. Jej husté porasty – trstiny, predstavujú dôležitú

podmienku života mnohých druhov stavovcov aj bezstavovcov. Sú miestom ich

úkrytu a poskytujú bohaté zdroje potravy. Likvidácia trstín pri odvodňovaní znamená

závažné narušenie ich prirodzeného prostredia.

Trsť je našou najvyššou trávou. Patrí tak ako všetky trávy do čeľade

lipnicovité (Poaceae). Ich charakteristickým znakom je duté, článkované steblo

s kolienkami. V mieste kolienok vyrastajú dlhé úzke listy s rovnobežnou žilnatinou.

Trávy sú vetroopelivé, preto majú nenápadné kvety s redukovanými obalmi,

usporiadané v zložených súkvetiach. Plodom je zrno. Rozmnožujú sa aj vegetatívne

podzemkami. Zástupcovia čeľade lipnicovité tvoria základnú zložku trávnych

spoločenstiev (lipnica, reznačka, timotejka, kostrava). Mnohé z nich boli

vyšľachtené ako kultúrne rastliny a majú veľký hospodársky význam (pšenica, raž,

jačmeň, ovos, ryža, kukurica).

V podobnom prostredí ako trsť, rastú aj pálky z čeľade pálkovité (Typhaceae). Pálka

širokolistá (Typha latifolia) je 1-2 metre vysoká rastlina s charakteristickým

šúľkovitým súkvetím. Šúľok tvoria tesne nad sebou usporiadané samičie (dolné)

a samčie ( horné) súkvetia. Po dozretí sa z nich uvoľňujú chlpaté nažky, ktoré

roznáša vietor. Niektoré časti pálok sú jedlé (podzemok, stonková dreň), z listov sa

robia rohože, košíky, klobúky, často sa využívajú aj ako dekoratívne rastliny.

Na trvale vlhkých lúkach v teplejších a slnečných oblastiach rastie v bahnitej

pôde vzácny a chránený kosatec sibírsky (Iris sibirica). Je to až 1m vysoká trvalka.

Z podzemku vyrastá priama, pevná dužinatá stonka. Dlhé mečovité listy bez stopky

obopínajú stonku. Kvitne modrofialovo. Tri vonkajšie okvetné lístky sú väčšie a

vytočené smerom dole. Sú svetlejšie. Tri vnútorné sú vzpriamené a tmavšie.

Podobnú stavbu tela majú aj ďalšie druhy patriace do čeľade kosatcovité

(Iridaceae). Sú väčšinou chránené. Okrem kosatcov sú to napríklad zástupcovia rodu

šafrán a mečík. Mnohé boli vyšľachtené a pestujú sa ako okrasné rastliny akými sú

frézie či veľkokveté mečíky - gladioly.

 

Zhrnutie:

 

Semenné rastliny sú pôvodne suchozemské. Tomu zodpovedá stavba ich tela aj

spôsob rozmnožovania. Nahosemenné – borovicorasty tvoria samčie šištičky

s peľom a samičie s nahými vajíčkami. Po oplodnení sa vajíčko mení na semeno

a šiška drevnatie. Do tejto skupiny patria ihličnaté dreviny.

Krytosemenné – magnóliorasty sa rozmnožujú prostredníctvom kvetov. Kvet tvoria samčie tyčinky s peľnicami a peľom, samičie piestiky s vajíčkom chráneným v semenníku a ochranné obaly. Podľa stavby kvetu rozlišujeme staršie a mladšie čeľade magnóliorastov. K starším patria napríklad iskerníkovité, k mladším astrovité.

Magnóliorasty sa rozdeľujú na dve triedy. Listnaté dreviny a byliny s aloríziou, do

kruhu usporiadanými cievnymi zväzkami v stonke, sieťovitou listovou žilnatinou a 4,5 a viac - početným kvetom sú dvojklíčnolistové. K jednoklíčnolistovým patria

väčšinou byliny s homoríziou, roztrúsenými cievnymi zväzkami, rovnobežnou

žilnatinou a 3-početným kvetom.

 

Živočíchy pri vode

 

Bohatá flóra mokradí poskytuje dostatok potravy ako aj veľa možností pre

úkryt rozmanitým druhom živočíchov. Žije tu pestré spoločenstvo bezstavovcov aj

stavovcov, ktorým špecifické podmienky tohto životného prostredia vyhovujú.

V priebehu evolúcie sa mu prispôsobili svojimi životnými prejavmi ako aj

morfologickými znakmi (vzhľadom). Stavba tela a pohybových orgánov im umožňuje

dobre sa pohybovať vo vode, na vode, v bahne ako aj na brehoch. Voda je

prostredím, v ktorom sa rozmnožujú a vyvíjajú. Vytvorili sa medzi nimi zložité

potravové vzťahy. Niektoré sa živia listami alebo semenami a plodmi vodných

a pobrežných rastlín. Ďalšie lovia iné vodné živočíchy alebo sa samé stávajú

korisťou. Mnohé z nich požierajú rozkladajúce sa telá odumretých organizmov

a prispievajú tak k samočistiacim procesom vo vodných ekosystémoch.

 

3.3 Bezstavovce

 

Kľúčové pojmy: článkonožce, pavúky, mimotelové trávenie, hmyz, larvy, priamy

vývin, nepriamy vývin s úplnou a neúplnou premenou, vážky, dvojkrídlovce, motýle,

chrobáky,

 

Na hraniach medzi vodou a súšou sa živočíchy museli adaptovať na život

v oboch prostrediach. Nájdeme tu množstvo zástupcov bezstavovcov, medzi ktorými

sú najviac zastúpené článkonožce.

Machové porasty rašelinísk, spleť pobrežných bylín a krov, ako aj rastlinstvo

lužných lesov sú výborným úkrytom pre viaceré druhy pavúkov (Araneida). Sú to

typické suchozemské živočíchy. Dýchajú vzdušný kyslík, ich rozmnožovanie a vývin

prebieha iba na suchej zemi. K najhojnejším z nich patria viaceré druhy križiakov

(Araneidae), známe svojimi dokonalými sieťami. Pavúk korisť zachytenú v sieti

najskôr obalí pavučinou, usmrtí jedom a potom do nej vstrekne tráviace šťavy.

Najčastejšie sú to rôzne druhy lietajúceho hmyzu. Rozkladom potravy mimo tráviacej

sústavy pavúka vzniká tekutina bohatá na živiny, ktorú nakoniec vycicia. Ide

o vonkajšie, mimotelové trávenie.

Niektoré druhy pavúkov sa veľmi dobre prispôsobili podmienkam mokradí.

Okrem vodnára striebristého žijúceho pod vodou, je to napríklad lovčík pobrežný

(Dolomedes fimbriatus). Možno ho ľahko spoznať podľa svetlých pásov na

tmavohnedom podklade. Patrí k našim najväčším pavúkom (samotné telo bez

končatín dosahuje 2 cm). Vďaka hustým chlpom na nohách sa pohybuje dobre aj po

hladine a v nebezpečenstve dokáže uniknúť pod vodu. Netká siete a svoju korisť,

drobné vodné živočíchy, aktívne loví.

Samička lovčíka je starostlivou matkou. Vajíčka najskôr nosí v kokóne so sebou.

Neskôr ho zavesí na rastlinu a naďalej stráži. Ani po vyliahnutí svoje mladé neopustí a chráni ich.

Okolie stojatých a tečúcich vôd priťahuje množstvo druhov hmyzu (Insecta).

Väčšina z nich je viazaná na vodné alebo vlhké prostredie, hlavne počas larválneho

štádia svojho vývinu. K takým patria aj vážky, komáre, ovady alebo potočníky. Ďalšie

druhy sa živia potravou, ktorú im poskytujú pobrežné rastliny. Húsenice mnohých

druhov motýľov sa živia listami a dospelé jedince nektárom kvetov.

Významnými predátormi týchto ekosystémov sú vážky (Odonata). Dva páry

blanitých krídel im umožňujú výborne lietať. Striedajú pritom krkolomné obraty

s pokojným letom a chvíľami môžu vo vzduchu zostať stáť. Ich veľké oči svedčia o

dobrom zraku. Na svoju korisť striehnu na steblách rastlín, odkiaľ prudko vyštartujú.

Lovia iný hmyz, najmä komáre a muchy. Vážky sa rozmnožujú pohlavne. Po

oplodnení samičky kladú vajíčka na vodné rastliny. Ich vývin prebieha vo vode. Z

vajíčok sa liahnu bezkrídle larvy (najady), ktoré sú podobne ako dospelé jedince

veľmi dravé. Živia sa larvami komárov, drobnými kôrovcami a malými rybkami. Larvy

sa počas rastu niekoľkokrát zvliekajú. Štádium larvy môže trvať aj niekoľko rokov.

Nakoniec larva opustí vodu, pukne jej pokožka a vylezie dospelá vážka s krídlami.

Ide o nepriamy vývin s neúplnou premenou.

Vážky patrili medzi prvý lietajúci hmyz na Zemi. Pravážka Meganeura žila na konci prvohôr, a mala v porovnaní so súčasnými vážkami obrovské rozmery. Jej krídla dosahovali rozpätie až 50 - 70 cm. Poletovala nad močaristou krajinou, kde rástli obrovské prasličky a plavúne.

Vlhké prostredie vytvára vhodné podmienky pre vývin nepríjemného

bodavého hmyzu. Najčastejšie si uvedomíme jeho prítomnosť, keď na nás útočí.

Niektoré druhy sú pre človeka veľmi nepríjemné, pretože ich samičky sa živia krvou

teplokrvných stavovcov.

Najznámejšie z nich sú komáre a ovady. Keďže majú len jeden pár krídel,

patria medzi dvojkrídlovce (Diptera). Druhý pár krídel redukoval na kyvadielka,

útvary, ktoré im pomahajú pri lete udržiavať rovnováhu.

Komáre (Culicidae) sú rozšírené takmer po celom svete. Niektoré druhy

rozširujú mnohé vážne ochorenia (rod Anopheles - malária). Najznámejším u nás

žijúcim druhom je komár piskľavý (Culex pipiens), pretože sa často vyskytuje aj

v blízkosti ľudských obydlí.

Pre komáre je typické štíhle telo s tromi pármi dlhých nôh a blanitými

krídlami. Dospelé samičky majú ostré bodavé ústroje, ktorými cicajú krv vtákov a

cicavcov, vrátane človeka. Samčekovia sa živia rastlinnými šťavami. Samičky kladú

vajíčka na hladinu stojatých vôd. Stačia im aj mláky alebo celkom malé nádoby.

Z vajíčok sa vyvinú larvy, ktoré sa vôbec nepodobajú na dospelé komáre. Visia pod

hladinou vody dole hlavou a pomocou chĺpkov si priháňajú potravu. Živia sa

rastlinným aj živočíšnym planktónom. Larvy aj kukly dýchajú pomocou malej rúrky,

ktorou nasávajú z hladiny vzduch. Po určitom čase (7 – 20 dní v závislosti od

podmienok prostredia), sa vyvinú dospelé jedince. Larvy komárov sú dôležitou

súčasťou potravy rýb.

U nás žijúce komáre nie sú nebezpečné. Dlhotrvajúce dažde alebo záplavy však

vytvárajú vhodné prostredie pre ich rozmnožovanie. Preto sú potrebné včasné

postreky ešte pred vyliahnutím, aby sa tak zabránilo premnoženiu, kedy sa ich roje

stávajú neznesiteľnými.

Ovady (Tabanus) sú známe veľmi bolestivým bodnutím, ktoré dlho krváca

a ťažko sa hojí. V porovnaní s podobnými druhmi dvojkrídlovcov (napríklad muchami)

majú mohutnejšie telo, veľké zložené oči, krátke tykadlá a bodavo-cicavé ústne

ústroje. Samčekovia sa podobne ako u komárov živia rastlinnými šťavami. Samičky

cicajú krv vtákov a cicavcov. Vajíčka kladú do vody na zvyšky drevín, kamene a listy.

Ich larvy žijú vo vode alebo vlhkej zemi, sú mäsožravé. Môžu prenášať rôzne

ochorenia.

Hrozivo vyzerajúce tipule (Tipulidae) sú neškodnými príbuznými komárov.

Tipuľa obrovská (Tipula maxima) má veľmi dlhé nohy a úzke krídla. Živí sa šťavami

z hnijúcich rastlín.

Dreviny mokradí, vŕby, topole a jelše, sú životným priestorom a zdrojom

potravy aj pre viaceré druhy chrobákov (Coleoptera). Listami vŕby a topoľa sa živia

larvy aj dospelé jedince liskavky topoľovej (Melasoma populi). Vŕby, topole a jelše

sú miestom vývoja chráneného fúzača pižmového (Aromia moschata). Jeho larva

sa vyvíja niekoľko rokov a živí sa drevom. Dospelé jedince vysávajú šťavu.

Podobné nároky na prostredie majú aj niektoré druhy motýľov (Lepidoptera).

Húsenice babôčky osikovej (Nymphalis antiopa) a lišaja pávookého ( Smerinthus

ocellata) sa živia vŕbovými listami.

Babôčky (Nymphalidae) patria k najpestrejším denným motýľom. Majú štíhle telo.

Vrchná strana krídel má u každého druhu charakteristické kresby, ktoré môžu mať

u rôznych jedincov malé odchýlky. Spodná strana je nenápadná a keď motýľ počas

oddychu zloží krídla, pomáha mu maskovať sa.

Sfarbenie lišajov (Sphingidae) nie je výrazné a umožňuje im splynúť s prostredím.

Väčšina z nich je aktívna v noci. Aerodynamický tvar tela a štíhle krídla im umožňujú

rýchlo lietať. Ich húsenice majú charakteristický roh.

 

Zhrnutie:

 

Životným podmienkam mokradí a okolia vôd sa prispôsobili mnohé druhy

bezstavovcov. Z nich najviac zastúpené sú článkonožce. Adaptovali sa svojimi

životnými prejavmi, hlavne spôsobom pohybu, potravou a rozmnožovaním. Tomu

zodpovedá aj stavba ich tela. Významné predátory sú križiaky aj lovčíky. Sú to

pavúky s odlišnou technikou lovu. Hmyz je viazaný na vodné prostredie nielen

potravou, ale aj rozmnožovaním a vývinom. V larválnom štádiu potrebujú vodu

napríklad vážky. Prekonávajú nepriamy vývin s neúplnou premenou. Aj larvy

dvojkrídlovcov žijú vo vode. Ich vývin prechádza podobne ako u chrobákov a motýľov cez štádium kukly. Ide o úplnú premenu. Niektoré z nich využívajú rastliny mokradí ako svoj životný priestor a potravu.

 

3.4 Stavovce

 

Kľúčové pojmy: zárodočné obaly, anamnia, amniota, pancier, premenlivá telesná

teplota, živorodosť, korytnačky, šupináče, jaštery, hady, krokodíly, Jacobsonov

orgán, predátor

 

Plazy, vtáky a cicavce sú na rozdiel od obojživelníkov a rýb pôvodne

suchozemské stavovce. Zodpovedá tomu predovšetkým spôsob ich rozmnožovania.

Charakteristické je pre ne vnútorné oplodnenie, kedy sú počas pohlavného

spojenia (kopulácie) samčie pohlavné bunky (spermie) prenesené do pohlavných

orgánov samičky. Tu dochádza aj k ich splynutiu so samičou bunkou (vajíčkom).

Z oplodneného vajíčka sa vyvíja zárodok (embryo). Je chránený tromi plodovými

obalmi (amnion, seróza a alantois). Vnútorný, amnion uzatvára plodovú vodu, ktorá

je prvým životným prostredím vyvíjajúceho sa embrya. Tieto živočíchy patria do

skupiny blanovce – Amniota.

Stavovce bez plodových obalov patria do skupiny bezblanovcov –

Anamnia. Voda je ich prirodzeným prostredím počas celého života (kruhoústnice,

drsnokožce, ryby) alebo v období vývinu (obojživelníky). Prevláda u nich vonkajšie

oplodnenie. Samce a samice vypúšťajú pohlavné bunky do vody, kde dochádza aj

k ich splynutiu a vývinu potomstva.

Vznik plodových obalov umožnil suchozemským stavovcom opustiť vodné

prostredie a osídliť vzdialenejšie územia na súši. Napriek tomu aj zástupcovia tried

plazy, vtáky a cicavce vodu potrebujú a vyhľadávajú. Mnohé z nich žijú v jej blízkosti

trvale, alebo sezónne, napríklad v čase rozmnožovania, v období sucha, alebo zimy.

Pri vode nachádzajú, rovnako ako bezstavovce, bohaté zdroje potravy a životný

priestor.

 

5.4.1 Plazy (Reptilia)

 

Plazy sa objavili na Zemi ako potomkovia prvohorných obojživelníkov pred

približne tristo miliónmi rokov. V druhohorách sa stali dominujúcou skupinou

živočíchov.

Praveké jaštery sa prispôsobili životu v rôznych prostrediach. Žili na súši, vo vode aj

vo vzduchu. Vyvinuli sa do rozmanitých veľkostí, tvarov a farieb. Boli medzi nimi

mäsožravé (Tyranosaurus) aj bylinožravé(Diplodocus) dinosaury. Niektoré

dosahovali obrovské rozmery (Brontosaurus – 20 m, 60 t). Pred 65 miliónmi rokov

došlo k vyhynutiu väčšiny druhov. Menšie, ktoré prežili, sa stali východiskom pre

vývoj dnešných plazov, ale aj vtákov a cicavcov.

Plazy majú v mnohom podobnú stavbu tela ako dospelé obojživelníky.

Okrem toho ich spája premenlivá telesná teplota, ktorá závisí od teploty okolitého

prostredia. Plazy sú rovnako ako obojživelníky studenokrvné (ektotermné)

živočíchy. Teplota ovplyvňuje funkcie ich orgánov a tým aj životnú aktivitu, ktorá

klesá, ak je teplota vysoká alebo príliš nízka. Svoju telesnú teplotu regulujú

správaním. Vyhrievaním sa na skalách ju zvyšujú, naopak pred horúčavou sa

ukrývajú v chládku.

Nepriaznivé podmienky môžu plazy prečkať v stave útlmu. Neprijímajú potravu a ich životné funkcie sa znížia na minimum. Pri nízkych teplotách nastáva zimný spánok – hibernácia, v čase horúčav a sucha je to letný spánok – estivácia.

Obojživelní predkovia plazov v dávnej minulosti opustili prostredie

sladkovodných močiarov a svojim spôsobom života, ako aj stavbou tela, sa postupne

prispôsobili životu na súši. Väčšina súčasných plazov uprednostňuje teplé a suché

oblasti (biotopy). Len niektoré druhy osídlili vodné prostredie (sladkovodné a morské

korytnačky, krokodíly, niektoré druhy hadov).

Spoločným znakom všetkých plazov je suchá, drsná koža, ktorá ich chráni

pred stratou vody alebo pred poranením. Vrchná časť kože – pokožka produkuje

rohovinu a vytvára rôzne usporiadané šupiny (hady), štítky (krokodíly) a doštičky

(korytnačky). Opotrebovanú pokožku pri raste zvliekajú.

Ako všetky suchozemské živočíchy môžu prijímať kyslík iba zo vzduchu. Na

to im slúžia dobre vyvinuté pľúca.

Rozmnožovanie plazov a vývin ich mláďat sa tiež viaže na súš. Po

oplodnení kladú plazy svoje vajíčka do zeme alebo piesku, kde vyhrabávajú diery.

Vajíčka chráni okrem plodových obalov aj škrupina alebo kožovitý obal. Výživu

zárodku zabezpečuje žĺtkový vačok. Po ukončení vývinu sa liahnu životaschopné

mláďatá podobné rodičom. Ich vývin je teda priamy. Niektoré druhy plazov sú

živorodé. Živorodosť súvisí s nepriaznivými životnými podmienkami, predovšetkým

chladom. Mláďatá, ktoré sa vyvíjajú vo vajíčkach v tele matky, sú tak oveľa lepšie

chránené, ako v chladných dierach v zemi. Plazy sa o svoje mláďatá väčšinou

nestarajú.

 

Súčasné plazy zaraďujeme do podtried:

1. korytnačkotvaré(Testudinata) - korytnačky

2. šupináče (Squamata) – jaštery, hady

3. krokodílotvaré (Crocodylia)– krokodíly, aligátory, kajmany, gaviály

4. hatériotvaré (Rhynchocephalia)– hatérie

korytnačky

Typickým znakom korytnačiek je pancier, ktorý obopína takmer celé telo a

chráni ho. Vrchnú časť panciera tvoria rohovinové doštičky, pod nimi je kostená

vrstva. V ohrození sú väčšinou korytnačky schopné pod pancier vtiahnuť hlavu, nohy

aj chvost.

Korytnačky osídlili najmä tropické oblasti. Žijú na súši, v sladkej vode aj

v mori. Tomu zodpovedá aj stavba ich tela. Suchozemské korytnačky majú zavalité

nohy, ktoré slúžia na kráčanie. Ich pohyb je pomalý, preto sú ich hlavnou potravou

rastliny, prípadne larvy hmyzu alebo zdochliny. Nohy vodných druhov sú sploštené,

prispôsobené na plávanie. Morské a sladkovodné korytnačky sa živia drobnými

živočíchmi a vodnými rastlinami. Potravu trhajú ostrými bezzubými čeľusťami.

Jediný u nás žijúci druh je sladkovodná korytnačka močiarna (Emys

orbicularis) . Nájdeme ju v teplejších oblastiach južného a východného Slovenska.

Vyskytuje sa v stojatých vodách s bahnitým dnom. Má tmavohnedý až čierny pancier,

dorastá v priemere 20 cm. Živí sa žubrienkami, žabami, dážďovkami a inými

bezstavovcami. Loví na brehu aj vo vode. Je veľmi plachá a pred ľuďmi sa rýchlo

potápa pod hladinu. Aktívna je od apríla do októbra. Počas zimného spánku je

zahrabaná v bahne. V súčasnosti je kriticky ohrozená.

Morské korytnačky sú oveľa väčšie a mohutnejšie. Ich končatiny majú tvar plutiev, vďaka čomu výborne plávajú. V období rozmnožovania prekonávajú veľké

vzdialenosti na miesta, kde kladú vajcia. Viac sa im budeme venovať v kapitole

Život v mori.

Suchozemské korytnačky vydržia dlhý čas bez vody. Žijú v teplých oblastiach

sveta. Živia sa len rastlinnou potravou. Dožívajú sa medzi korytnačkami najvyššieho veku. Niektoré dorastajú do veľkých rozmerov. Korytnačka slonia (Geochelone nigra)je 1,5 m dlhá a váži až 250 kg.

Šupináče

Šupináče tvoria druhovo najpočetnejšiu skupinu plazov. Rozdeľujeme ich na

jaštery a hady.

Najrozmanitejšou a evolučne najúspešnejšou skupinou plazov sú jaštery

(Sauria). Patria k nim drobné, niekoľkocentimetrové gekóny ako aj obrovské varany,

pestré chameleóny, leguány, nenápadné beznohé slepúchy a rýchle jašterice. Ich

spoločným znakom je dobre odlíšená hlava, trup zakončený dlhým chvostom a rôzne

vyvinuté štyri končatiny. Na hlave sú viditeľné ušné otvory a pohyblivé očné viečka.

V čase párenia sa u nich vyskytuje pohlavný dimorfizmus. Samičky kladú vajíčka do

jamiek v pôde alebo do štrbín v skalách. Niektoré druhy sú živorodé.

Pre mnohé druhy jašterov je charakteristická schopnosť odvrhnúť v nebezpečenstve koniec chvosta, ktorý sa pohybuje a tým odláka predátora (autotómia). Chvost postupne regeneruje a dorastá ale nedosiahne pôvodnú dĺžku.

Väčšina jašterov uprednostňuje teplé a suché oblasti, ale nájdeme ich vo

všetkých typoch prostredia. V našich zemepisných šírkach sa vyskytujú iba jašterice

a slepúchy.

Jašterica živorodá (Lacerta vivipara) je naša najmenšia jašterica. Obýva

vlhké lúky a rašeliniská v horských oblastiach. Vyskytuje sa aj na severe, pri

polárnom kruhu. Jej živorodosť je adaptáciou na chlad, ktorý by bránil vývinu mláďat

vo vajíčkach. Preto prebieha v tele matky. Mladé jašterice podobné dospelým

sa liahnu hneď po nakladení vajíčok. Jašterica živorodá je častou korisťou dravých

vtákov a vreteníc.

Svetlé hájiky a stráne, ale aj vlhké miesta v našich najteplejších oblastiach

obýva jašterica zelená (Lacerta viridis). Je to naša najväčšia jašterica (až 40 cm).

V čase rozmnožovania má samček hrdlo krásne belaso sfarbené. Živí sa hmyzom,

pavúkmi a príležitostne vtáčími vajíčkami a mláďatami.

Štíhle telo pokryté jemnými sivohnedými šupinami má slepúch lámavý

(Anguis fragilis). Dosahuje dĺžku až 45 cm. Nemá kočatiny, ale na jeho kostre sú

zreteľné zakrpatené časti predných aj zadných nôh. Často sa vyskytuje na vlhkých

lúkach, v listnatých lesoch, parkoch a záhradách. Živí sa hmyzom, slizniakmi,

dážďovkami aj pavúkmi. Má očné viečka, ktorými môže zatvárať oči a vtedy vyzerá

ako slepý.

Hady (Serpentes). sú plazy so štíhlym valcovitým telom bez končatín. Veľmi

dobre sa pohybujú v hustej tráve, v korunách stromov aj vo vode. Suchú zrohovatenú

kožu pravidelne zvliekajú v celku. Majú slabý zrak a sluch, ale vynikajúci čuch.

Rozoklaným jazykom, ktorý pravidelne vystrkujú zbierajú pachy zo vzduchu.

Čiastočky pachu vyhodnocujú v receptoroch uložených v hornej časti ústnej dutiny

(Jacobsonov orgán). Podobne ako hady analyzujú pachy aj jaštery.

Na brehoch stojatých vôd, v trstinách a močariskách žije 1-1,5m dlhá

užovka obojková (Natrix natrix). Dobre pláva a vie sa aj potápať. Je sivej farby bez

kresby alebo s čiernymi škvrnami na chrbte. Má výraznú oválnu hlavu s dvomi

charakteristickými žltými polmesiačikovitými škvrnami, pripomínajúcimi obojok. Cez

deň loví žaby alebo iné drobné stavovce. Samička kladie vajíčka do tlejúcich rastlín,

kompostu alebo hnoja. Teplo, ktoré tu vzniká, urýchľuje vývin vajíčok.

V nebezpečenstve syčí a útočí. Má pomerne veľa prirodzených nepriateľov, najmä

mladé, čerstvo vyliahnuté užovky sú ľahkou korisťou viacerých predátorov.

Užovka obojková má jed, ale nevie ho použiť. Nemá vyvinutý jedový kanálik, ktorý by odvádzal jed do jedových zubov. Nie je ani škrtič. Preto musí svoju korisť prehĺtať živú a v celku.

Okrem 4 druhov užoviek (obojková, hladká, stromová a fŕkaná), žije na

Slovensku aj náš jediný jedovatý had, vretenica obyčajná (severná) (Vipera berus).

Žije v horských oblastiach a v nížinách sa nevyskytuje. Je menšia ako užovka,

v priemere dosahuje dĺžku 60 cm. Na chrbte má charakteristický tmavý kľukatý pás.

Na hlave v tvare trojuholníka sú nápadne červené oči so štrbinovitými zrenicami. Živí

sa hlavne drobnými hlodavcami, čím prispieva k udržiavaniu biologickej rovnováhy.

Korisť zabíja jedom, ktorý po uhryznutí spôsobí okamžitú zástavu srdca. Vretenice

sú živorodé, mláďatá sa vyvíjajú v tele matky a rodia sa v slizovitom obale.

 

Prvá pomoc pri uhryznutí vretenicou:

Vretenica uhryzne človeka, len keď sa cíti ohrozená. Jej uhryznutie môže spôsobiť

vážnejšie následky deťom a ľuďom s oslabeným zdravím. Po uhryznutí zostanú na

koži dve malé ranky. Z nich treba vytlačiť čo najviac krvi. Poranené miesto je dobré ochladiť (napríklad studenou vodou), aby sa spomalilo prúdenie krvi a jed sa tak  rýchlo nedostal do krvného obehu. Je potrebné rýchlo vyhľadať lekársku pomoc a podať potrebnú protilátku.

Ak je rana na končatine, možno prienik jedu do krvného obehu spomaliť aj pomocou škrtidla (šatkou, opaskom). Asi 5 cm nad ranou ju treba pevne stiahnuť. Po 15 minútach treba škrtidlo na chvíľu uvoľniť, a potom opäť stiahnuť. Rana sa nesmie vysávať ústami. Jed by sa mohol drobnými rankami dostať do tkanív v hrdle a spôsobiť nebezpečný opuch.

 

Krokodíly sú najväčšie v súčasnosti žijúce plazy. Zároveň je to jediná

skupina plazov, ktorej všetci zástupcovia žijú vo vodnom prostredí. Obývajú tropické

rieky, jazerá a moria. Telo majú pokryté pevnou kožou s rohovinovými štítmi. Na

zadných končatinách majú plávacie blany. Patria medzi nebezpečné predátory o čom

svedčia ich veľké a silné ozubené čeľuste. Svoju korisť, väčšinou suchozemské

cicavce, napádajú z vody, kam ju stiahnu a roztrhajú na kusy. Živia sa aj rybami

alebo zdochlinami.

Krokodíly sú starodávnou skupinou živočíchov. Žili už v časoch dinosaurov a takmer sa odvtedy nezmenili. Pre svoju kvalitnú kožu sa stávajú často obeťami lovcov, a preto sú mnohé na pokraji vyhubenia.

Krokodíl nílsky (Crocodylus niloticus) je 6 m dlhý sladkovodný krokodíl. Žije

v Afrike a na Madagaskare. Loví ryby a vodné vtáky. Aligátor severoamerický

(Alligator mississippiensis) má dĺžku tela 5 m. Žije v riekach a močiaroch na juhu

Severnej Ameriky. Pre nadmerný lov bol prakticky vyhubený. Vyhlásili ho za

chránený druh, po čom jeho početnosť výrazne stúpla.

U nás žijúce plazy patria, podobne ako väčšina plazov, medzi predátory.

Lovia hmyz, bezstavovce ale aj drobné stavovce. Samé sa tiež stávajú potravou

iných predátorov, najmä dravých vtákov a šeliem. Svojim miestom v potravových

reťazcoch majú významný podiel na udrživaní biologickej rovnováhy v jednotlivých

ekosystémoch, vrátane vodného. Všetky u nás žijúce plazy (korytnačky, hady aj

jašterice) sú zákonom chránené. Mnohé z nich sú najmä v dôsledku silného

znečisťovania životného prostredia ohrozené, až kriticky ohrozené.

 

Zhrnutie:

 

Plazy sa úplne prispôsobili životu na suchej zemi. Telo majú pokryté suchou kožou s rohovinovými šupinami alebo pancierom. Rozmnožujú sa na súši. Ich zárodok je chránený plodovými obalmi. Patria medzi blanovce – amniota. Z vajíčok sa liahnu malé jedince podobné dospelým. Niektoré druhy sú spôsobom života a potravou viazané na vodné prostredie. Plazy sú predátory a prispievajú k udržiavaniu biologickej rovnováhy v prírode. Rozdeľujeme ich na korytnačky, šupináče – jaštery a hady, krokodíly. Všetky u nás žijúce plazy sú ohrozené a zákonom chránené.

 

Vtáky (Aves)

 

Kľúčové pojmy: krídla, obrysové perá, páperie, stála teplota tela, duté kosti, vzdušné

vaky, pohlavný dimorfizmus, kŕmivé vtáky, nekŕmivé vtáky, inštinkt, stále vtáky,

prelietavé vtáky, sťahovavé vtáky, biologická rovnováha, plávacie blany, plavce,

bežce, letce, zúbkozobce, veslonožce, brodivce, spevavce, dravce, čajky

Vtáky sú stavovce, ktoré sa prispôsobili životu na súši ešte lepšie ako plazy.

Schopnosť lietať im umožnila rozšíriť sa po celej Zemi. Dokážu preletieť ponad

oceány, prežijú aj v drsných podmienkach Antarktídy. V rôznych typoch prostredia si

našli svoju potravu (semená, plody, hmyz, iné živočíchy). Okrem lietania sa niektoré

naučili potápať, iné výborne a rýchlo behajú alebo šplhajú po stromoch a strmých

bralách. To viedlo k vzniku obrovskej rozmanitosti druhov a zaraďuje túto skupinu

stavovcov k evolučne najúspešnejším.

Základný tvar tela a stavba kostry vtákov na prvý pohľad pripomína evolučnú

súvislosť s jaštermi. Počas fylogenetického vývoja sa najmä v súvislosti s lietaním

postupne objavovali znaky charakteristické pre súčasné druhy. Je to odľahčená

kostra, predné končatiny premenené na krídla, povrch tela chránený perím

a čeľuste zakončené zobákom.

Predchodcom vtákov bol pravták Archaeopteryx. Patril do skupiny operených

dinosaurov. Bol veľký asi ako holub. Na jeho tele boli objavené znaky plazov

(ozubené čeľuste, pazúry na prstoch predných končatín, dlhý chvost) aj znaky vtákov (perie, krídla, nohy so štyrmi prstami a behákom). Jeho skamenelina bola nájdená v r. 1861 v Nemecku (Bavorsku).

 

Povrch tela vtákov tvorí tenká a suchá koža. Neobsahuje žiadne žľazy,

okrem veľkej párovej mazovej žľazy nad chvostom. Zo záhybov kože vyrastá perie.

Telo pokrývajú obrysové perá, spodná vrstva - páperie rastie tesne pri pokožke. Na

krídlach a chvoste sú letky. Perie má niekoľko významných funkcií. Obrysové perá

majú ochrannú funkciu a výhodne tvarujú telo. Pevné letky slúžia pri lietaní,

umožňujú oprieť sa o vzduch, chvostové pomáhajú meniť alebo udržiavať

smer. Jemné páperie zadržiava teplo a tak pomáha pri udržiavaní stálej teploty tela

(endotermia).

Perie môže byť rôzne sfarbené. Je to charakteristický druhový znak.

U mnohých druhov sa farbou peria odlišujú aj samice od samcov, pre ktorých sú

typické ozdobné perá, najmä v období párenia. Ide o prejav pohlavného

dimorfizmu.

Telo vtákov tvorí hlava, trup a chvost. Ich kostra je veľmi pevná a pritom

ľahká, pretože väčšina kostí je dutá. Zachádzajú do nich vzdušné vaky, ktoré sú

súčasťou výnimočnej dýchacej sústavy vtákov. Slúžia ako zásobáreň vzduchu,

keďže pľúca pri dýchaní svoj tvar nemenia. Umožňujú tak lepšie dýchanie počas

letu, zároveň nadľahčujú telo a podieľajú sa na termoregulácii. Súčasťou dýchacej

sústavy je aj hlasový orgán, pomocou ktorého vydávajú rôzne zvuky.

Vtáčí spev slúži najmä pri dorozumievaní. Spievajú prevažne samce. Spevom

označujú svoje územie (teritórium). Podľa spevu si samice vyberajú svojho partnera

na rozmnožovanie.

Charakteristickým znakom vtákov je aj zobák, ktorým začína tráviaca

sústava. Jeho veľkosť a tvar je rôzny v závislosti od druhu potravy. Dravce a sovy sú

predátory, lovia menšie živočíchy. Väčšina vtákov sa živí rastlinnou aj živočíšnou

potravou, najčastejšie hmyzom. Niektoré druhy sú bylinožravé a ich potravou sú

rôzne semená a plody.

Vtáky sa rozmnožujú v období, kedy je dostatok potravy (na jar a v lete). Pre

mnohé druhy je v tomto období typické špecifické správanie – svadobné tance.

Hovoríme o tokaní. Jeho súčasťou býva aj stavba hniezda. Po oplodnení v tele

samice postupne dozrievajú vajíčka. Pre vývin zárodku je potrebné teplo, ktoré vtáčí

rodičia vytvárajú sedením na vajíčkach chránených vápenatou škrupinou. Ak sú

vyliahnuté mláďatá slepé a bez peria, rodičia ich musia kŕmiť. Ide o kŕmivé vtáky

(spevavce, dravce). Viacero druhov vtákov patrí medzi nekŕmivé vtáky. Ich mláďatá

sa liahnu operené, vidia, behajú a kŕmia sa samé (zúbkozobce, kury). Väčšina

vtákov sa o potomstvo stará.

S aktívnym spôsobom života súvisí rozvoj zmyslov. Vtáky majú výborný

zrak, dobrý sluch, rovnovážny zmysel a niektoré, najmä sťahovavé druhy, aj

magnetický zmysel. Zmysly im pomáhajú pri love koristi, identifikovaní nepriateľa a

orientácii pri lete.

Vtáky, ktoré nenachádzajú v zimnom období dostatok potravy odlietajú aj o

niekoľko tisíc kilometrov. Sú to sťahovavé vtáky. Tie, ktoré počas celého roka

zotrvávajú na tom istom území, sú stále. Niektoré sa premiestňujú za potravou len

podľa potreby na menšie vzdialenosti, sú to prelietavé vtáky.

Vtáky sa pri sťahovaní (migrácii), pri stavbe hniezda aj starostlivosti o mláďatá riadia

zložitými inštinktami. Je to vrodené správanie, založené na nepodmienených

(vrodených) reflexoch. Automaticky ich spúšťajú vonkajšie alebo vnútorné podnety.

Napríklad zmena tepla a svetla počas dňa vyvolá u sťahovavých vtákov združovanie

sa do kŕdľov a odlet na zimoviská.

 

Apríl je mesiac, kedy k nám prilietajú sťahovavé vtáky v najväčšom množstve. Aj

preto je 1. apríl - Deň vtáctva. Ornitológovia odhadujú, že na Slovensko priletí každý rok približne 30 miliónov vtákov, z toho asi dve tretiny v apríli. Väčšina z nich prilieta z Afriky.

 

Vtáky sú dôležitou súčasťou suchozemských aj vodných ekosystémov. Ako

predátory aj ako korisť sa podieľajú na udržiavaní biologickej rovnováhy.

Mnohé druhy vtákov majú aj veľký hospodársky význam. Boli vyšľachtené na

produkciu mäsa, vajec alebo peria. Niektoré dravce sa chovajú na športové účely

(sokoliarstvo). Chov holubov, niektorých spevavcov a papagájov sa orientuje na

výstavy a súťaže. Mnohí ich chovajú aj ako domáce zvieratá.

Vtáky rozdeľujeme na podtriedy:

1. pravtáky (Saururae)

2. pravé vtáky (Ornithurae), ktoré podľa základného spôsobu ich pohybu delíme na:

- bežce

- plavce

- letce

Bežce (Ratitae) sú nelietavé vtáky so silnými nohami prispôsobenými na

behanie. Ich krídla nedokážu zdvihnúť pomerne ťažké telo. Najznámejšie z nich sú

pštrosy.

Plavce (Impennes) patria tiež k nelietavým vtákom, ktoré sa adaptovali na

život v morských vodách. Ich krídla plnia funkciu plutiev. Patria sem tučniaky žijúce

v chladných oblastiach za polárnym kruhom na južnej pologuli.

Väčšina vtákov patrí medzi letce (Carinatae). Dokážu lietať, aj keď nie

všetky rovnako dobre.

V našich stojatých vodách je najrozšírenejší zástupca vodných vtákov

kačica divá (Anas platyrhynchos). Kačice žijú aj na menších vodných plochách

v mestách a na brehoch riek. Spolu s husami a labuťami patria medzi zúbkozobce

(Anseriformes). Ich spoločným znakom je zobák, prispôsobený na vyhľadávanie

a získavanie potravy z vody. Je plochý s malými rohovinovými zúbkami na okraji, cez

ktoré tieto vtáky preciedzajú vodu. Na jazyku sa im zachytávajú drobné vodné

rastliny alebo živočíchy, ktorými sa živia. Nohy majú posunuté výrazne dozadu, čo

im umožňuje dobre plávať. Prsty na nohách sú spojené plávacími blanami. Pri

plávaní sa plávacie blany roztiahnu, a pomáhajú odrážať sa smerom dopredu. Perie

je veľmi husté. Pravidelne si ho ošetrujú výlučkom z mazovej žľazy nad chvostom, a

tým sa stáva nenamočiteľné. Proti chladu ich chráni vrstva podkožného tuku

a vrstva hustého páperia.

U kačíc je výrazná pohlavná dojtvarosť (dimorfizmus). Hniezda si stavajú

na zemi v tráve, v kroví alebo v dutinách stromov, čo nie je vždy bezpečné. Preto

majú samice, ktoré sedia na vajíčkach dokonalé ochranné zafarbenie. Samce sú

pestro sfarbené a nápadné. Z vajíčok sa liahnu operené mláďatá, ktoré si zakrátko

vyhľadávajú potravu samé. Kačice patria medzi nekŕmivé vtáky. Veľmi dobre lietajú.

Na zimu niektoré odlietajú a časť zostáva na nezamrznutých vodných plochách.

Kačica divá je predchodkyňou vyšľachtenej kačice domácej.

Vodné ekosystémy viažu množstvo ďalších druhov vtákov. Plávajú na

hladine, potápajú sa, brodia a preletujú nad vodnými plochami, kde nachádzajú svoju

potravu. Ich okolie poskytuje dostatok priestoru ako aj úkryt pri hniezdení. Okrem

zúbkozobcov (kačica, hus, labuť), v tomto prostredí žijú aj zástupcovia radov

potápky (potápka), veslonžce (kormorán), brodivce (volavka, bocian), spevavce

(vodnár, kúdeľníčka, trasochvost, trsteniarik), čajky (čajka) a dravce (kaňa).

  

Vtáky žijúce pri vode

Rad: Druh: Vlastnosti a spôsob života:

zúbkozobce

(Anseriformes)

hus divá

(Anser anser)

Sťahovavý vták, prilieta na jar. Hniezda stavia na zemi pri veľkých vodných plochách.

Samec a samica spolu trvalo žijú. Živí sa rastlinnou potravou na lúkach pri brehoch

vôd. Je predchodkyňou husi domácej.

Labuť hrbozobá

(Cygnus olor)

Žije na veľkých vodných plochách, často v mestách, kde voda nezamŕza. Nemá

potrebu sa sťahovať. Nevie sa potápať, ale dobre lieta. Samce sú väčšie a ťažšie ako

samice. Tvoria páry na celý život. Mláďatá sú sivohnedé. Živia sa vodnými rastlinami, ktoré odtŕhajú od dna, dosiahnu na ne vďaka dlhému krku.

 

Potápky (Podicipediformes) potápka chochlatá (Podiceps cristatus)

Patrí medzi potápavé vodné vtáky. Potápa sa za potravou aj pred nebezpečenstvom.

Stavia si plávajúce hniezda v tŕstí. V čase rozmnožovania má na hlave predĺžené perá

ako "rožky" a na dlhom krku tmavý "golier". Je to sťahovavý vták.

 

Veslonožce (Pelecaniformes) kormorán veľký (Phalacrocorax carbo)

Je čiernej farby s bielou škvrnou okolo zobáka. Živí sa rybami, ktoré loví pod vodou

hákovito ohnutým zobákom. Denne skonzumuje približne 2 kg rýb. Hniezdi

v kolóniách. Hniezda si stavia na vysokých stromoch.

bocian biely (Ciconia ciconia)

Vyskytuje sa v blízkosti vôd a v mokradiach. Pri hľadaní potravy sa brodí v plytkej vode.

Živí sa rybami, žabami, malými cicavcami ale aj plazmi a hmyzom. Je sťahovavý. Hniezdi na strechách, komínoch, stožiaroch a na vysokých stromoch.

Brodivce (Ciconiiformes) volavka popolavá (Ardea cinerea)

Zdržuje sa v blízkosti väčších vodných tokov. Živí sa najmä rybami. Pri love nehybne stojí v plytkej vode, na korisť striehne. Hniezdi v kolóniách v lesných porastoch na vysokých stromoch.

Kúdeľníčka lužná (Remiz pendulinus)

Drobný vták, ktorý obýva lužné lesy a porasty v okolí vôd. Prejavuje sa hlasným spevom. Má dobre vyvinuté hlasové ústroje. Stavia si typické vakovité hniezdo ťažko dostupné pre predátory. Živí sa hmyzom.

Trasochvost biely (Motacilla alba)

Vyskytuje sa v blízkosti vodných tokov, ale aj v osídlených oblastiach. Potriasa dlhým

chvostom, od čoho je odvodené aj jeho meno. Loví hmyz

trsteniarik bahenný (Acrocephalus scirpaceus)

Jeho výskyt je viazaný na trstiny pri vodných plochách. Miskovité hniezda buduje

zavesené na steblách trstia nad vodou.

Spevavce (Passeriformes)

Vodnár potočný (Cinclus cinclus)

Žije pri prudko tečúcich čistých potokoch. Dokáže sa ako jediný spevavec potápať.

Jeho perie neprepúšťa vodu, vie uzavrieť nosné dierky. Vo vode loví larvy hmyzu.

Čajky (Lariformes)

čajka smejivá (Larus ridibundus) Žije v kolóniách pri vnútrozemských tokoch aj na morskom pobreží. Je sivobiela a v čase rozmnožovania má hnedú hlavu. Živí sa

malými rybami a vodnými bezstavovcami.Občas zaletí za potravou aj na veľké skládky

odpadu.

Dravce (Falconiformes)

Kaňa močiarna (Circus aeruginosus)

Loví vtáky žijúce pri vode, cicavce, plazy, obojživelníky ale aj ryby. Hniezda si stavia na

zemi v tŕstí.

Kormorán veľký bol začiatkom 20. storočia v mnohých oblastiach Európy na pokraji vyhubenia. Zvyšovanie početnosti kormorána veľkého v Európe v posledných dvoch desaťročiach súvisí so zavedením jeho ochrany v rámci Európy. U nás žijú kormorány najmä na východnom Slovensku, na Dunaji a na Hrone. V súčasnosti sa jeho stavy zvýšili a spôsobuje rybárom značné škody.

 

Zhrnutie:

 

Vtáky patria medzi suchozemské stavovce. Vyvinuli sa z plazov. Vonkajšou aj

vnútornou stavbou tela sú prispôsobené na lietanie. Ich telo je pokryté perím. Majú stálu teplotu tela. Sú oddeleného pohlavia a často sa u nich stretávame s pohlavnou dojtvarosťou. Majú veľmi dobre vyvinuté inštinktívne správanie, ktoré sa prejavuje najmä pri stavbe hniezd, starostlivosti o mláďatá a migrácii. Sú dôležitou súčasťou ekosystémov, pretože sa podieľajú na udržiavaní biologickej rovnováhy. Mnohé druhy vtákov sú ohrozené a zákonom chránené.

Podľa spôsobu pohybu ich delíme na bežce, plavce a letce. Vodné vtáky vedia lietať, patria medzi letce.

Z niektorých divo žijúcich druhov boli vyšľachtené domáce vtáky, ktoré majú veľký hospodársky význam.

 

2.4.3 Cicavce (Mammalia)

 

Kľúčové pojmy: kožné žľazy, potné žľazy, mazové žľazy, pachové žľazy, mliečne

žľazy, srsť, podsada, pesíky, štetiny, ostne, termoregulácia, inštinktívne správanie,

vaječníky, semenníky, vajíčka, spermie, zárodok, maternica, placenta,

vnútromaternicový vývin, pôrod,

 

Cicavce považujeme za najdokonalejšie vyvinuté stavovce. V priebehu

evolúcie osídlili všetky typy životného prostredia na Zemi. Adaptovali sa na ne

svojou životnou činnosťou aj stavbou tela. Schopnosť prežiť v najrozmanitejších

podmienkach prostredia im umožnil najmä dokonale vyvinutý riadiaci orgán – mozog,

ale aj rozvoj zmyslových orgánov, schopnosť udržať si stálu telesnú teplotu a vývoj

zárodku v tele samice.

Dnešné druhy sa vyznačujú veľkou rozmanitosťou tvarov a veľkostí.

Najmenší u nás žijúci cicavec je piskor malý (hmotnosť 3,5 gr), najväčší

suchozemský druh na svete je slon africký (hmotnosť 7t) a najväčší vodný cicavec je vráskavec obrovský (hmotnosť 160t).

Základným spoločným znakom všetkých cicavcov je výživa mláďat

materským mliekom. Ich vývin spravidla prebieha v maternici, v tele matky. Zárodok

je tak ako u ostatných blanovcov (amniota) chránený plodovými obalmi.

Telo cicavcov tvorí hlava, krk, trup, chvost a dva páry končatín. Jeho povrch

chráni koža s množstvom kožných žliaz. Potné žľazy vylučujú pot, ktorý obsahuje

veľa vody a podieľa sa na termoregulácii (ochladzovanie tela vo veľmi teplom

prostredí). Mazové žľazy premasťujú kožu a srsť. Pachové žľazy využívajú cicavce

pri vnútrodruhovej aj medzidruhovej komunikácii. Materské mlieko produkujú

mliečne žľazy.

Povrch tela cicavcov chráni srsť, tvorená rôznymi druhmi chlpov. Horné,

pevnejšie chlpy (pesíky, štetiny a ostne) sú rôzne sfarbené, plnia hlavne ochrannú

funkciu a pomáhajú pri maskovaní v prostredí. Rôzne sfarbené chlpy vytvárajú často

kresby, ktoré odlišujú samcov od samíc alebo umožňujú vzájomnú identifikáciu

jedincov žijúcich v skupinách. Spodná vrstva je podsada (jemné a husté chlpy).

Pomáha pri udržiavaní teploty tela. Cicavce majú, tak ako vtáky, stálu telesnú

teplotu, čo im umožňuje aktivitu aj v chladnom prostredí. Okrem srsti vytvára koža

cicavcov ďalšie útvary (deriváty) ako sú nechty, pazúry, ostne, kopytá, rohy a parohy.

Potrava cicavcov je rozmanitá, čomu zodpovedá aj stavba ich tráviacej

sústavy. Jej jednotlivé časti sa líšia v závislosti od druhu prijímanej potravy. Sú to

napríklad rozdiely v počte a tvare zubov, v dĺžke čriev alebo stavbe žalúdka u

mäsožravcov a bylinožravcov.

Všetky cicavce, vrátane delfínov a veľrýb, dýchajú pľúcami. Dýchacie cesty

vedú vzduch do veľkého množstva pľúcnych mechúrikov, ktoré výrazne zväčšujú

vnútorný povrch pľúc. To zvýšilo intenzitu príjmu kyslíka do krvi a umožnilo väčšiu

aktivitu cicavcov.

V porovnaní s ostatnými stavovcami majú cicavce najdokonalejšie vyvinutú

nervovú sústavu, najmä predný mozog. Spolu s dobre vyvinutými zmyslami

(čuch, chuť, hmat, sluch, a zrak), prijímajú a analyzujú množstvo signálov

z prostredia. Výsledkom je veľmi zložitý komplex inštinktov, ktorý je základom pre

vrodené správanie, ako aj schopnosť pamätať si, učiť sa a riešiť situáciu, čo je

predpokladom pre naučené, získané správanie.

U cicavcov je častý pohlavný dimorfizmus. Samce sa odlišujú od samíc

druhotnými pohlavnými znakmi (parohy, sfarbenie, väčší vzrast). U samíc sa tvoria v

párových vaječníkoch vajíčka a u samcov v semenníkoch spermie. Oplodnenie je

vnútorné. Predchádza mu párenie, ktoré sa spravidla viaže na určité ročné obdobie.

Pre mnohé druhy je v období rozmnožovania charakteristické špecifické správanie.

Po oplodnení sa zárodok vyvíja v maternici. Jeho výživu a dýchanie zabezpečuje

u väčšiny cicavcov placenta. Je to orgán, ktorý spája vyvíjajúci sa plod s telom

matky. Po ukončení vnútromaternicového vývinu sa pôrodom dostávajú na svet

mláďatá. Často sú holé, slepé a živia sa cicaním materského mlieka. Mlieko je

výživná tekutina obsahujúca vodu, bielkoviny, tuky a protilátky. Podporuje rýchly rast

mláďaťa a chráni ho pred chorobami. Cicavce sa na rozdiel od iných stavovcov

dostatočne dlho a starostlivo starajú o svoje potomstvo.

Nie všetky cicavce sú počas vývinu v tele samice vyživované

prostredníctvom placenty. Podľa tohto znaku ich rozdeľujeme na podtriedy:

1. vajcorodce (Prototheria)

2. vačkovce (Marsupialia)

3. placentovce (Placentalia)

Vajcorodce tvoria jedinú skupinu cicavcov, ktorá znáša vajcia. Po vyliahnutí

sa mláďatá živia výlučkami mliečnych žliaz na bruchu matky. Zástupcovia tejto

skupiny žijú iba v Austrálii. Patrí k nim napríklad vtákopysk podivný

(Ornithorthynchus anatinus) a ježura austrálska (Tachyglossus aculeatus). Vtákopysk

obýva sladké vody, kde sa živí drobnými bezstavovcami. Výborne pláva, medzi

prstami má plávacie blany, plochý chvost mu slúži ako kormidlo a jeho srsť

neprepúšťa vodu.

Ani austrálske kengury, koaly, juhoamerické vakomyši a ďalšie drobné

vačkovce nemajú vyvinutú placentu. Rodia nedokonale vyvinuté embryá, ktoré

musia prekonať hneď po narodení cestu do matkinho vaku. Tam sa prisajú na

mliečne bradavky a ich vývin pokračuje až do dospelosti.

Väčšina cicavcov patrí medzi placentovce. Počas vývinu v maternici ich

chráni matkine telo a prostredníctvom placenty zabezpečuje dostatočnú výživu.

Spôsob rozmnožovania a vývinu mláďat spolu so schopnosťou udržiavať si stálu

tlesnú teplotu zvýšili nezávislosť placentovcov od podmienok prostredia, vrátane

vodného. To im umožnilo adaptovať sa prakticky všade.

Životu vo vode sú veľmi dobre prispôsobené vydra riečna, bobor vodný

a ondatra pižmová. Ich spoločným znakom je lesklá, hustá a nepremokavá srsť,

silný chvost, ktorý slúži ako kormidlo a plávacie blany medzi prstami.

Vydra riečna (Lutra lutra) obýva brehy čistých vôd. Z našich cicavcov je

najdokonalejšie prispôsobená životu vo vode. Telo vydry je valcovité a ohybné,

pokryté hustou srsťou, ktorá je mastná a neprepúšťa vodu. Na plochej hlave sú

nosové otvory a malé uši, ktoré sa uzatvárajú, aby do nich nevnikala voda pri

ponorení. Živí sa rybami, žabami, loví však aj menšie suchozemské cicavce. Vydra

je aktívna najmä v noci. Pri love v tme využíva hmatové fúzy, ktoré má okolo

širokého ústneho otvoru. Brloh si vytvára v brehoch s vchodom pod vodou a jedným

vetracím otvorom. Vyskytuje sa len na niektorých miestach strednej Európy. Je

vzácna a zákonom chránená.

Vydra riečna sa u nás vyskytuje v povodí horného Váhu, Hrona, Kysuce, Oravy,

Malého Dunaja a v riekach východného Slovenska. Je citlivá na zmeny prostredia.

Príčinami rapídneho poklesu vydry na našom území bol v minulosti najmä lov pre

kožušinu, znečistenie riek, nárast rekreačného využívania vodných plôch, ale aj

nepriazeň rybárov.

Vydra riečna patrí medzi šelmy – mäsožravce (Carnivora). Charakteristické

sú pre ne dokonale vyvinuté zmyslové orgány, ktoré im umožňujú aktívne loviť.

Rýchlo sa pohybujú a majú ostré zuby.

Mäsožravce sú významnými predátormi aj v suchozemských biotopoch. V našich

lesoch žije vlk obyčajný, líška hrdzavá, rys ostrovid, kuny a lasice. Najväčším

mäsožravcom u nás je medveď hnedý, ktorého potrava však nie je výlučne mäsitá.

Bobor európsky (Castor fiber) patrí medzi najväčšie európske hlodavce

(Rodentia). Hmotnosť tela môže byť až 30 kg. Živí sa rastlinnou potravou, najmä

kôrou stromov, ktorú obrusuje veľkými hlodavými zubami. Dokonale sa prispôsobil

životu vo vode. Nosové a ušné otvory môže uzatvoriť, medzi prstami má plávacie

blany a veľký plochý chvost. Žije v rodinných kolóniách na brehoch riek. Ohrýzaním

kmeňov mäkkých drevín stavia hrádze. Vťahuje do nich konáre, ktoré mu slúžia ako

potrava. Nahromadením veľkého množstva konárov vznikajú hrady, v ktorých sa

ukrýva. Bobrie hrady môžu mať výšku až 1,5 metra a priemer 3 – 4 m. V týchto

úkrytoch môže bezpečne prečkať zimu. V minulých storočiach bol bobor v Európe

takmer vyhubený..

Bobor európsky sa v minulosti lovil pre kvalitnú kožušinu a aromatické výlučky

pižmovej žľazy, ktoré sa využívali v lekárnictve a kozmetike. Na Slovensku bol

celkom vyhubený už v druhej polovici 18. storočia. Od roku 1985 pozorujeme jeho

postupný návrat na naše územie a v súčasnosti sa úspešne usídlil na našich riekach

a jazerách. Vyskytuje sa najmä na Záhorí a v okolí Bratislavy. Patrí k ohrozeným

a zákonom chráneným druhom.

 

Aj ondatra pižmová (Ondatra zibethica) patrí medzi hlodavce. Žije na

brehoch vôd a veľmi dobre pláva. Živí sa rastlinami ale aj drobnými vodnými

živočíchmi. Do brehov riek a rybníkov si vyrýva nory, alebo si na brehoch buduje

kopy z rastlinného materiálu - hrady. Ondatra bola do Európy dovezená na začiatku

20. storočia zo Severnej Ameriky ako kožušinové zviera. Vypustená bola do voľnej

prírody pri Dobříši, odkiaľ sa rozšírila do celej Európy. Svojím spôsobom života však

spôsobuje v pôvodnom prostredí veľa problémov. Ppoškodzuje hrádze aj pobrežnú

vegetáciu. Na Slovensku sa vyskytuje na Malom Dunaji.

Hlodavce sa živia výhradne rastlinnou potravou, ktorú obhrýzajú pomocou

ostrých hlodavých zubov. Žijú na zemi, na stromoch aj vo vode. Niektoré sa

prispôsobili životu v blízkosti ľudských obydlí, iné sa chovajú ako domáce zvieratá

pre mäso a kožušinu. Mnohé sú prenášačmi rôznych ochorení (besnota, mor,

tularémia). Medzi najznámejšie patria: veverica, svišť, myš, škrečok, potkan, bobor

a ondatra.

Okrem mäsožravcov a hlodavcov patria k najvýznamnejším radom placentovcov aj

hmyzožravce (jež, krt, piskor), netopiere (kaloň, podkovár, večernica),

dvojitozubce (zajac, králik), veľryby (vráskavec, delfín, kosatka), plutvonožce

(tuleň, mrož), kopytníky (párnokopytníky – jeleň, srna, hroch, žirafa, antilopa)

a nepárnokopytníky – kôň, somár, nosorožec, diviak) a primáty (poloopice, opice,

ľudoopi).

Zhrnutie:

 

Cicavce sú veľmi rozmanitou skupinou stavovcov. Žijú na súši, vo vode aj vo

vzduchu. Rôznemu prostrediu sú dokonale prispôsobené stavbou tela a spôsobom života. Majú stálu teplotu tela, vďaka čomu môžu rýchlo reagovať na meniace sa podmienky prostredia. Telesnú teplotu im pomáha udržiavať srsť. Zárodok sa vyvíja v maternici. Mláďatá cicajú materské mlieko.

Medzi vodné cicavce patrí vydra, bobor a ondatra. Vydra patrí medzi mäsožravce.

Bobor a ondatra sú hlodavce.